AFC11.cz    Diskusní fórum    Pravidla    FAQ    Hledat    Uživatelé    Registrace    Přihlášení 
odeslat nové téma  Odpovědět na téma
Strach o brata
mimika


Založen: 05. 12. 2009
Příspěvky: 28
Bydliště: Komárno, SK
Odpovědět s citátem
Strach o brata


Toto je prvá časť poviedky o Benovi a Semirovi. Dúfam, že sa vám bude páčiť a čoskoro pridám aj druhú časťSmile


Bolo šesť hodín ráno a Ben už bol na ceste k Semirovi. Boli dohodnutí, že po neho príde domov aby mohli ísť spolu na stanicu. Keďže bolo tak skoro tak sa Benovi otvárali ústa každú chvíľku. Nikdy nechápal prečo musí tak skoro ráno začínať v práci, veď to predsa nedávalo logiku. Keď si predstavil, že je opäť pondelok a ešte ho čaká celý týždeň začal bojovať s obrovskou chuťou stočiť volant a čo najrýchlejšie byť vo svojej posteli. Hm, ale v posteli bez dievčaťa? To nie je také lákavé, pomyslel si Ben.
Keď konečne dorazil pred Semirov dom, vystúpil z auta do studeného rána. Keďže bol marec, nebolo práve najteplejšie. Po ceste ku Semirovým dverám trikrát zakopol, keď zazíval. Zaklopal a otvoril mu tiež rozospatý Semir až po niekoľkých obzvlášť hlasnejších zaklopaní.
„Dobré ráno, parťák,“ privítal ho Semir.
„Čo mu hovoríš dobré?“ opäť zazíval Ben. Potom vošiel do domu na Semirovo pozvanie. Spoločne si sadli ku káve, ktorú im pripravila Andrea.
Ben sa jej spýtal: „Tak čo, aká bola včerajšia oslava?“ Keďže vedel, že včera mala Andreina mama narodeniny. Semir sa mu o tom zopárkrát zmienil, stále si chcel vymeniť službu. Ibaže Ben vo svojej neskutočnej dobrosrdečnosti vždy odmietol. „Len si uži svoju svokru, to sú tie najlepšie stvorenia bod slnkom,“ povedal mu vždy.
„Bola skutočne skvelá. Mama sa tešila, že sme tam boli všetci traja. Som veľmi rada, že si dovolil Semirovi ísť. Ďakujem ti, Ben,“ vravela Andrea. Ona vedela o tom, že Semir mal mať službu, ale Ben si ju vzal namiesto neho, aby mohol ísť na oslavu.
„Nemáš za čo, Andrea. Pre Semira a teba som to veľmi rád urobil,“ povedal jej. Potom sa otočil na Semira a spýtal sa ho: „Dúfam, že si pozdravil svokru odo mňa, tak ako som ti kázal.“
Semir na neho vyvalil oči a vyjachtal zo seba: „Ja.. jasné, že áno. Hádam si o tom nepochyboval,“ vyčítavo pozrel Benovi do očí.
Ben by bol ďalej pokračoval vo svojej súkromnej zábavke, ktorá hrala proti Semirovi, kebyže nezačujú plakať Aidu. Andrea sa rýchlo pobrala do jej izbičky skontrolovať či je v poriadku.
Keď už Ben so Semirom osamoteli v kuchyni, pustil sa do Bena. „Prečo to musíš vyťahovať práve pri Andrei? Aspoň si sa dobre zabavil?“
„Ani si nevieš predstaviť ako dobre,“ smeje sa Ben. „No dobre, tak prepáč, Semir, ale keby si sa videl, „ospravedlnil sa mu, keď sa neprestával tváriť tak prísne.
Potom ešte spolu dopili kávu, rozlúčili sa s Andreou a Aidou a vybrali sa do služobne. Na diaľnici bolo takmer pusto. Zaujímavé, že každý jeden pondelok je na diaľniciach prázdno. Zrejem každý zaspal do nového týždňa, alebo sa aspoň nikto neobťažuje ponáhľať sa do práce. Aj Ben so Semirom išli pokojne po A52.
„No čo a ty si mal akú nedeľu?“ vyzvedal Semir.
„Ále, ani sa nepýtaj. Celý deň na stanici, to by sa ešte dalo. Ale potom celú noc na stanici, tak to už je priveľa. Ani si nevieš predstaviť, aký som hrooozne unavený,“ zazíval Ben. „Celú noc som nespal, na stanici nebol okrem mňa a možno nejakých múch, alebo nejakej podobnej hávede, nikto. Ešte aj Krügerová sa nado mnou takmer zľutovala a to je už čo povedať,“ sťažoval sa mu.
„Vidíš, vidíš, keby si mi dovolil vymeniť si s tebou službu, tak som sa takto otrasne mohol tváriť ja a nie ty. Nabudúce si veľmi dobre rozmysli čo spravíš, ty môj chudáčik poľutovaný šéfkou,“ smial sa mu Semir. Ben na neho vystrúhal grimasu, ale nemal viac času na vyjadrenie znechutenia, pretože okolo ich auta sa vyrútil bavorák, ktorý šiel závratnou rýchlosťou.
„Hej!“ Vykríkli naraz Semir s Benom. „Tak toho si podáme,“ doložil Semir.
„A nemôžeme to nechať na kolegov?“ zúfalo sa spýtal Ben. No nemusel ani čakať na odpoveď, hneď vedel aká bude. Pridal plyn, Semir zapol maják a pustili sa za netrpezlivým vodičom.
„Nikdy nechápem, prečo ten vodič nemôže zastaviť, keď uvidí červeno- modré blikajúce svetlo,“ rozčuľoval sa Ben.
„Veď sa toľko nesťažuj. Predstav si len, že keby zakaždým zastali tak by sme sa ako museli nudiť. No nie je to takto zaujímavejšie?“ Vysvetľoval mu Semir, ako skúsený policajt v dlhoročnej službe diaľničnej polície.
Bavorák šiel minimálne 150 kilometrovou rýchlosťou, pretože len na Benovom tachometri ukazovalo 147. Okoloidúce autá sa im veľkou okľukou vyhýbali. Prenasledovanie bolo jednoduchšie aj z toho dôvodu, že na ceste bolo málo áut. Aspoň z toho nebude hromadná nehoda, pomyslel si Ben.
Semir vzal do ruky vysielačku: „Kobra 11 volá centrálu.“
Z vysielačky sa ozval ženský hlas, patriaci Susanne. „Hovor Semir, čo sa deje?“
„Prenasledujeme biele BMW s poznávacou značkou D-DF 1423. Potrebujeme posily aby sme ho mohli chytiť. A Susanne odkáž im, prosím ťa, aby už konečne prišli raz na čas a nie ako vždy neskoro. Ďakujem a končím.“
„Rozumiem Kobra 11,“ povedala Susanna a tiež položila.
Benov mercedes sa i naďalej rútil za BMW, keď Ben povedal: „Tak a už mám toho dosť!“
Pridal ešte na plyne a priblížil sa, chcel ho obísť sprava, ale bavorák mu zablokoval cestu tým, že sa tiež posunul doprava. Potom Ben otočil doľava, ale taktiež sa mu nepodarilo dostať sa vedľa auta.
„Ako dlho sa ešte budeš hrať?“ Pýtal sa Semir s úškrnom na tvári. No ten sa mu rýchlo zotrel, keď zasiahla mercedes guľka vystrelená zo zbrane, ktorú držal v rukách spolu sediaci s BMW. Po prvom výstrele nasledovalo ešte zopár ďalších.
„A ty ako dlho budeš ešte zízať bez toho aby si vystrelil?“ Odvrkol mu Ben, tiež s úsmevom. Na to Semir vytiahol svoju zbraň a opätoval im výstrely, zatiaľ čo sa Ben snažil čo najlepšie vyhýbať guľkám. O pár sekúnd už začuli sirény blížiacich sa posíl. Vtedy sa však Benovi šmykol volant a nestihol spraviť svoj typický manévrovací kúsok a pneumatiku na mercedese zasiahol chlapík z BMW. Ben nevedel vyrovnať volant a tak dostal šmyk, ktorý ukončil krásnym saltom vo vzduchu a zopakoval ho ešte štyrikrát. Obaja kričali čo im len pľúca stačili. Po tých saltách vo vzduchu sa konečne opäť dostali na zem, ibaže s kolesami nahor.
Ako prvý sa ozval Semir, keď skontroloval či žije. „No tak vidíš, Ben, ty si zrejme nikdy nebol tímový hráč, lebo ani s autom sa nevieš pohrať, tak aby neskončilo zničené. Som len zvedavý či ťa bude Krügerová aj teraz ľutovať.“
„No... uvidíme,“ odpovedal mu Ben s grimasou na tvári. Potom sa obaja pozviechali z prevráteného auta a počkali na posily, ktoré znova prišli neskoro. Semir mal iba menšie škrabance a odreniny. Ale Ben mal tržnú ranu na hlave, ktorá mu pomerne dosť silno krvácala.
„Poď ty hrdina, vezmem ťa do nemocnice nech ti to tam ošetria,“ ponúkol sa Semir partnerovi. Síce si z neho veľmi rád uťahoval, pri niektorých veciach mu to nebolo vtipné. Bál sa o svojho partnera, ktorý má v podstate ešte celý život pred sebou. Už stratil Andrého, Toma, Chrisa a to všetko boli veľké straty, ale vedel, že tentoraz by to bolo iné. Cítil iný druh priateľstva voči Benovi ako u ostatných priateľov. Ben bol zvláštny, taký neobvyklý a nenahraditeľný. Vedel, že ak by stratil aj jeho tak by tiež skončil u polície. Nikdy viac by nemohol byť policajtom, keby nebolo Bena. Bral ho ako priateľa a brata, mladšieho brata. Práve preto sa o neho tak veľmi bojí, preto je vždy taký vystrašený keď má ísť Ben na nejakú akciu. Aj keď nedáva najavo svoj strach vo vnútri je obrovský.
„Nič mi nie je Semir, nemusíš sa báť,“ ubezpečoval ho Ben. Sám cítil bolesť v hlave a aj videl krv, ktorá mu tiekla po boku hlavy, ale pre neho to nebolo dôležité. „Musíme chytiť tých mužov. Zistíme prečo pred nami tak utekali.“
„Nie! Ideme do nemocnice nech sa ti na to pozrú, možno máš aj rozbitú hlavu, Ben. Po ceste zavoláme Susanne či už niečo zistila o tom aute, dobre?“ Nedal sa odbiť.
„Tak fajn, ale nemysli si, že keď to mám rozbité tak budem doma ležať! To rozhodne nie!“ Protestoval Ben, nemal rád keď sa o neho tak veľmi jeho partner bál.
Semir si od kolegov požičal auto a spolu s Benom sa vybrali do nemocnice.



2. časť


„Vidím, že ste mali namáhavé ráno, komisár,“ povedala sestrička na chirurgii v nemocnici.
„Vidíte správne, sestra,“ pritakal jej Ben, ktorému sa sestrička veľmi páčila. „Veď to poznáte, cestný piráti.“ Zasmial sa na svojom vtipe Ben. Semir čakal v čakárni a telefonoval so Susannou.
„Nie, nepoznám to, prepáčte, ale ak ste si nevšimli ja som zdravotná sestra a nie policajtka,“ povedala uštipačne sestra. Ošetrovala mu hlavu, pričom on občas aukal.
„Mimochodom, máte rozbitú hlavu, pán komisár, naháňajúci cestných pirátov. Už vám to len zašijem a môžete ísť.“
„Ďakujem,“ vravel Ben, ktorému sa čím ďalej tým viac páčila. Vytiahla sterilnú ihlu a začala mu zašívať hlavu.
O pár minút na to už spolu vyhádzali z ambulancie do čakárne kde natrafili na nervózneho Semira, pobehujúceho sem a tam.
Hneď ako uvidel Bena, priskočil ku nim. „No konečne, to vám ale trvalo. Si v poriadku?“
„Jasné, že som, vďaka parťák za to milé privítanie,“ uškŕňal sa Ben.
Vtedy sa do diskusie zapojila aj sestra: „Prepáčte, ale dovolím si nesúhlasiť. Váš kolega, alebo parťák,“ pozrela sa na Bena, „ má rozbitú hlavu a menší otras mozgu. Nehovorím, že je to niečo vážne, ale aj tak by bolo zrejme lepšie keby išiel rovno domov a nenaháňal cestných pirátov aspoň do večera.“ Povedala a tým sa aj zvrtla na opätku späť do ambulancie.
„Je pekná však?“ Vravel Ben Semirovi. Ten však len pokrútil hlavou a v očiach sa mu zablyskol ten známy výraz strachu.
„Ben, mal by si ísť domov. Ja viem, že si vravel, že domov nepôjdeš,“ doložil rýchlo, keď ho chcel vyrušiť,“ ale je to vážne. Máš otras mozgu, Ben, musíš domov.“
„Vieš čo? Občas to ale poriadne preháňaš. Ja mám otca, dobre? Nepotrebujem aby sa o mňa niekto stále bál, už ma to prestáva baviť. Proste pochop, že ja sa cítim dobre a idem s tebou alebo bez teba na stanicu.“ Hneval sa Ben.
„Ben... a ty zas pochop, že mám o teba starosť len preto, že ťa mám rád ako brata. Ale ak si naozaj myslíš, že si v poriadku, tak dobre. Poď na stanicu, ale so mnou.“ Vzdychol si Semir. Jeho starostlivosť bola práve najčastejšou vecou ich hádok.
Spolu vyšli z nemocnice a nasadli do toho požičaného auta. Semir mu po ceste začal vysvetľovať, čo všetko zistil od Susanny. „To auto je registrované na istého Franza Kobliho. Ten býva na Ringstrasse číslo 6 a práve tam ideme teraz. Jeho register trestov je čistý, ani len jedna pokuta za zlé parkovanie. Jaj a inak, Susanna zistila, že tá zbraň, z ktorej na nás strieľali je Beretta 92 FS. To je zatiaľ všetko čo mi vedela povedať Susanne.“
„Okej, teda veľa toho nie je,“ zamyslene povedal Ben. Mal pocit, že ak tak veľmi rozmýšľa tak ho z toho bolí hlava. Možno mal nakoniec poslúchnuť Semira a ísť domov, aspoň by sa konečne vyspal, ale on je policajt a to znamená, že obetuje svoje zdravie aj svoj život pre dobro ľudstva. Hlava ho bolela stále viac a viac, občas sa mu aj zatočila podlaha auta, no nedal na sebe nič znať. Síce sa Semirovi zdalo, že Benovi nie je dobre, taktiež nič nepovedal. Ostražito ho sledoval a čakal kedy mu bude natoľko zle aby sa vypýtal domov.
Keď zastavili na Ringstrasse, Semir vystúpil z auta a čakal kedy vystúpi aj Ben. Ten sa chytil dverí a podopretý sa pomaly vysúkal vo. Celý čas sa však pritom točil ako na kolotoči, nevedel odhadnúť kde je vpravo a kde je vľavo. Všetko mal roztočené. NA pár sekúnd si dokonca myslel, že odpadne, no premohol sa.
Semir, ktorý sa musel tiež držať dverí auta, ale nie preto aby nespadol, ale preto aby nešiel za Benom. Teraz už vedel celkom naisto, že mu je dosť zle, no bol silný a tvrdohlavý.
„Skutočne nechceš ísť domov? Vidím ako ti je zle,“ presviedčal ho Semir.
„Nie, je mi fajn, len sa mi trocha zatočila hlava, to je všetko,“ povedal. Ale keď videl na Semirovej neveriacej tváre pochybnosti, doložil: „Tebe sa snáď nikdy nezatočila hlava?“
No nenechal ho ani odpovedať a vybral sa k domu číslo 6. Pri dverách ho dobehol Semir, ktorý sa stále tváril neveriacky. Na menovke nalepenej na zvončeku bolo napísané: Franz Kobli. Semir zazvonil trikrát, no keď ani po tretíkrát nikto neotvoril, tak sa obslúžili sami. Vykopol dvere a nechal prvého prejsť Bena, ktorého hrozne bolela hlava.
Vytiahli zbrane a potichu prehľadávali izbu po izbe. Keď nakoniec prešli každú jednu izby v dome a nikoho nenašli, zastrčili si zbrane späť do puzdra. Stretli sa v obývačke, kde sa už Semir prehrabával v Kobliho osobných veciach. Našli tam fotografie z nejakej lode s názvom Kathrine. Bol na tej fotke ešte s nejakým mužom a držali sa okolo pliec, čo bolo zjavné priateľstvo. Semir si prezeral aj ďalšie fotografie v albumoch a Ben prehľadával škatuľku, ktoré stále pri okne. Bol v nej zapaľovač, nejaká harmonika a ... a stotisíc eur v bankovkách.
„Hm, pekná suma. Ktovie prečo ju má len tak v bankovkách pohodenú v škatuli,“ premýšľal nad tým Ben. Vtedy sa mu opäť zatočila hlava a musel sa oprieť o okno. Semir sa tentoraz k nemu vybral.
Chytil ho okolo pliec. „Ben, sám vidíš ako veľmi ti je zle. Mal by si ísť domov, čo povieš?“ No nič viac nestihol povedať, pretože Ben sa celý zaknísal a padal k zemi. Ešte šťastie, že tam bol Semir, ktorý pohotovo reagoval a zachytil Bena skôr ako stihol dopadnúť na dlážku. Prichytil ho pod pazuchami a opatrne zložil dole. Tam si Ben ľahol na zem a snažil sa ustáť točenie hlavy a bolesť v nej pulzujúcu.
Vtedy sa Semir pozrel cez okno, pri ktorom ležal Ben a zbadal muža. Podľa fotografie, ktorú mu poslala Susanne vedel ako vyzerá Kobli a ten chlap vonku vyzeral presne ako on. „Ben, veď to je on! Ten chlap vonku je Kobli,“ vravel vzrušene. Potom sa pozrel na polo odpadávajúceho partnera. „Počuj, ty tu len ďalej lež a počkaj kým sa po teba vrátim. Ja pôjdem teraz za tým chlapom, dúfam, že ho chytím.“
„Nie, aj ja chcem ísť s tebou. Daj mi dve sekundy a budem v poriadku, vážne.“ Snažil sa Ben, no Semir už vstal a utekal von dverami. Vybehol von tak rýchlo, že to Benov rozmazaný zrak ani nestihol postrehnúť a zrazu bol sám na zemi v cudzom dome a bolo mu hrozne.
Nanešťastie bol aj Kobli taký pozorný ako Semir a všimol si policajné auto pred jeho domom. Hneď si dal dve a dve dokopy a tiež sa rozbehol. Keď Semir pribehol k autu uvedomil si, že ich musel odhaliť a Kobli zdrhol. Zazrel však ešte kúsok jeho kabáta, ktorý sa ukrýval za rohom. Semir sa tam rozbehol a začal tým naháňačku medzi policajtom a zločincom. Ibaže tentoraz bez partnera, ktorý mu veľmi chýba. Takto nemal šancu dohoniť Kobliho, veď ako by aj áno, keď mu nikto nepomáhal.
Zatiaľ sa už Ben trochu pozviechal zo zeme a podarilo sa mu aspoň sadnúť si na sedačku. Keď sa mu hlava prestala už úplne točiť a zrak sa mu ako- tak vyčistil, rýchlo schmatol zo stola fotku, na ktorej je tá loď, Kathrine. Vstal zo sedačky a tiež vybehol dverami, ktorými pred pár minútami jeho kolega. Ben si však stopol na ceste auto, keďže od ich požičaného má kľúče Semir. Vytrhol muža sediaceho za volantom z auta a so slovami, že je policajt a auto mu vráti, nastúpil a pridal plyn.
Síce nevedel kade sa má vybrať za Semirom, skúsil šťastie a zabočil doľava. Niečo mu navrávalo, že odbočil správne, nejaký šiesty zmysel, ktorý funguje keď Semir potrebuje pomoc. Netrvalo dlho a zistil, že sa opäť raz nemýlil a dobre počúvol svoj inštinkt. Už z diaľky videl prchajúceho chlapík a za ním Semira, ktorý už dychčí od únavy. Zrýchlil a dostal sa na presnú priamku oproti Koblimu. Ten bol taký zaneprázdnený behom, že si ani nevšimol auto rútiace sa oproti nemu a nestihol zastaviť, keď Ben otvoril dvere auta a tým zhodil dole Kobliho. Kobli sa celý zmätený pozrel na Bena a na dvere, ktoré mu znemožnili útek, po tom už len zamdlel.
Keď konečne dobehol aj unavený Semir tak sa tiež hneď zvalil vedľa páchateľa. Ben sa zasmial. „Nevládzeš?“
„Chcel by som vidieť teba utekať za chlapíkom o minimálne desať rokov mladším,“ funel Semir. „Ale som rád, že si opäť na nohách, aj keď ti to toľko trvalo.“
Ben zdvihol Semira zo zeme a pomohol mu nasadnúť na sedadlo. Po tom sa zohol po Kobliho, ktorému nasadil putá a šmaril ho dozadu. Nakoniec aj on sám nasadol do požičaného auta.
Keď prišli na stanicu, Kobli sa prebral a Semir vydýchal. Sám Semir si uvedomoval, že by nemal nechať šoférovať Bena, ktorý môže každú chvíľu opäť skolabovať, no nemal silu na šoférovanie. Kobliho dali do vypočúvačky, kde s ním čakal Bonrath.
Semira a Bena si zavolala k sebe šéfka. „Tak páni, ešte som nemala tú česť zablahoželať k ďalšiemu zničenému služobnému autu. Odviedli ste skutočne skvelú prácu,“ vravela uštipačne Krügerová. Po tom sa otočila k Benovi. „Pán Jäger, včera ste tu boli 24 hodín a dnes ste tu zas. Obdivujem vaše nasadenie, ale neprospieva to môjmu zdraviu, keď neviete dať pozor ani na jedno zo svojich áut. A taktiež ste boli dnes ráno pri tej vašej nehode vážne zranený, mám pravdu?“ Spýtavo sa pozrela na Bena.
Ben rýchlo hľadal pomoc u Semira, ale ten sa rozhodol tentoraz držať spolu s Krügerovou. „Máte pravdu, šéfka, ale nič mi nie je,“ zaklamal jej Ben.
Semir sa už už chystal namietať, ale šéfka ho predbehla. „Takže vám nič nie je? A ako je potom možné, že som sa dopočula o vašom otrase mozgu? Aj to mi iste vysvetlíte bez klamania.“ Síce bola na nich šéfka vždy veľmi prísna a tvrdá, sama veľmi dobre vedela, že ich má rada. Mala ich rada ako svojich priateľov, nie ako podriadených. Ak išlo niekomu o život neváhala by ani sekundu a urobila všetko preto aby ho zachránila. Či by už porušila predpisy alebo by ju, aj rovno vyhodili. To všetko by bolo celkom nepodstatné, hlavne, že by jej priateľ žil.
„No viete, ja... dobre priznávam, že mám otras mozgu, ale som v úplne poriadku. Naozaj, však Semir?“ Ben sa rozhodol hľadať pomoc u svojho partnera, ktorý však bol iného názoru.
„Nie, Ben, tentoraz nebudem držať s tebou. Prepáč mi parťák,“ povedal zarazenému Benovi. Potom sa pozrel na Krügerovú a povedal je pravdu. „Ja osobne si nemyslím, že by mal Ben aj naďalej zostávať v službe. Bol som svedkom jeho bolestí hlavy a dokonca sa zopárkrát aj ocitol na zemi. Šéfka, myslím si, že by ste ho mali poslať domov.“
Síce vedela, že Ben na tom nemôže byť dobre, ale že by bol na tom až tak zle, to netušila. Vedela, že iba vo veľmi dôležitej situácii by sa Semir obrátil Benovi chrbtom a spolupracoval s ňou. A teraz bola zrejme dosť vážna situácia. „Súhlasím, ale mám jednu podmienku.“
„Akú?“ Semira to neprekvapilo, vedel, že to nebude beztrestné. Tušil, že bude musieť zopár dní nad časovať, aby dohnal Benovu prácu, ibaže sa mýlil.
„Pán Jäger nepôjde domov, ale hneď do nemocnice,“ povedala. Týmito slovami šokovala oboch príslušníkov polície. „Keďže pána Jägera už celkom dobre poznám a viem aký je tvrdohlavý, tak tiež viem, že by doma nevydržal. Ale ak bude v nemocnici, budú ho mať pod dohľadom sestričky a lekári, to bude pre neho bezpečnejšie. A pre moje duševné zdravie určite tiež.“ Ukončila rozhovor a žiadne Benove chabé pokusy nebrala do úvahy. Prešla okolo svojho stola otvorila dvere, čím im dala jasne najavo, že môžu opustiť jej kanceláriu.
Zo šéfkinej kancelárie vyšiel moc nahnevaný Ben a dosť spokojný Semir. Spolu vošli do svojej kancelárie, kde sa už Ben obrátil na Semira.
„Čo si to spravil, Semir?! Ako si ma mohol tak veľmi zradiť?!“ Toto nebol predstieraný hnev, bol skutočný. Naozaj bol veľmi nahnevaný na svojho partnera, ktorý ho, podľa Bena, zradil na plnej čiare.
„Prestaň s tým áno? Ja som ti chcel len pomôcť a všetko je to len pre tvoje dobro,“ chabo sa obhajoval Semir, ktorému nebolo už vôbec príjemne. Boleli ho slová, ktoré vypúšťal z úst Ben.
„Ale prosím ťa, klam niekoho iného, dobre?!“ Zlostil sa stále viac a viac.
„Ben, počúvaj ma! Videl som ťa keď ti bolo tak zle, nechcem aby som to zase musel vidieť. Ty si neuvedomuješ, že ťa to môže zabiť?? Otras mozgu nie je žiadna sranda, to je vážna vec, Ben! Ty nevieš aké to je byť pri tebe a nemôcť ti nijako pomôcť. Je to strašný pocit! Takže teraz sa už prestaň hnevať a zaveziem ťa do nemocnice.“ Vydýchol si Semir, ktorému sa to nepáčilo.
Ben naštvane kopol do stoličky, ktorá bola pri ňom najbližšie. Stoličky s rachotom odletela do kúta miestnosti a spadla na zem. V tej istej sekunde spadlo na zem ešte niečo, niečo oveľa dôležitejšieho. Semir sa rozbehol ku Benovi, ktorý tentoraz stratil, aj vedomie. Triasol ním a vykrikoval jeho meno. Potom zavolal na Susannu, ktorá pribehla k nim.
„Semir, čo sa mu stalo? Ben! Ben! Čo sa deje?!“ dožadovala sa odpovede, no Semir jej nevenoval slová odpovede, ale len požiadavky. „Susanna, choď zavolať záchranku! Ale ponáhľaj sa!“
Vtedy tam vbehla, aj Krügerová. Keď zbadala Bena ležiaceho na zemi, zbledla v tvári a nezmohla sa na žiadne slovo. Semir sa medzi tým rozhodol a začal dávať Benovi prvú pomoc. Masáž srdca robil on a dýchanie z úst do úst prebrala Krügerová, ktorá stále mlčala. Ostatní kolegovia stáli pred Semirovou a Benovou kanceláriou a pozerali sa na oživovanie. Nikto nevedel čo sa stalo iba Semir a šéfka, ktorá to tušila.
„Sanitka je už na ceste. Bude tu o pár minút. Semir čo sa mu stalo?“ Vravela zúfala Susanne, ktorá neodtŕhala zrak od Bena. Vyzeral tak úboho a nevinne, pomyslela si. Celá tá situácia je úbohá. Ben, ktorý ležal s rozhodenými rukami na zemi, jeho partner, Semir ktorý sa ho snaží oživiť a zúfalo si želá, aby bol na jeho mieste teraz on. A nakoniec tu máme našu prísnu a chladnú šéfku, ktorá potláča slzy a skúša nedúfať v to najhoršie, čím je stratiť jedného z najlepšieho komisára.
Po pár nekonečne dlhých minútach sa ozvala siréna sanitky. Susanna a Hotte im bežali naproti, aby im mohli ukázať správnu cestu ku zranenému, čo je v tomto prípade Ben.
Keď začul Semir prichádzajúcu sanitku, uľavilo sa mu. Vedel, že sa o jeho partnera už postarajú a taktiež bol rád, že prišli lebo už nevládal a s masážou srdca.
Záchranári dobehli do ich kancelárie a sklonili sa ku Benovi. „Čo sa mu stalo?“ Potreboval vedieť lekár.
„Dnes ráno bol obeťou autonehody a mal otras mozgu. Boli sme v nemocnici, kde ho ošetrili a poslali ho domov. Žiaľ on nešiel domov a tvrdil, že sa má dobre. Cez deň mu bolo dvakrát zle, ale ešte ani raz neodpadol. Teraz sa to stalo po prvýkrát. Pomôžte mu, prosím!!“ Vysvetľoval im Semir.
„Dobre, nebojte sa. Vravíte, že mal otras mozgu?“ Pozrel na Semira, ktorý rýchlo prikývol. „Ale keď mal otras mozgu, tak mal skutočne zostať doma. To nie je sranda.“
Potom ho naložili na nosidlá a s pomocou Semira ho naložili do sanitky. Semir sa viezol spolu s nimi v sanitke. Šéfka, Susanna, Hotte a Dieter chceli ísť tiež do nemocnice, ale nakoniec sa rozhodli, že ak by bolo niečo nové s Benom tak im dá vedieť Semir. Cesta do nemocnice bola pre Semira neznesiteľne dlhá a nevedel sa dočkať kedy sa už Ben ocitne v rukách skutočných profesionálov.
Keď sanitka konečne zastavila pred nemocnicou, Semir opäť pomohol záchranárom s Benom a dostali ho von. Ben sa po ceste v sanitke na chvíľu prebral a začal mrmlať niečo ako: „Semir... Semir, kde si? Prepáč, že som na teba kričal... je mi to ľúto, Semir... Semir...“ To bolo všetko čo zo seba dokázal šeptom dostať a potom znova upadol do bezvedomia.
V nemocnici ho už čakali a hneď ho, aj zobrali na sálu. Nevedeli čo je s ním, tak mu začali robiť kontrolné vyšetrenia, pri ktorých nemohol byť Semir.
On chudáčik sedel v čakárni a žmolil v rukách Benov kabát, ktorý mu dali v sanitke dole. Tento kabát poznal veľmi dobre. Ten zelený kabát s náprsnými vreckami, toľkokrát bol zničený a špinavý, ale bo jeho najobľúbenejší. Mal ho na sebe, keď si myslel, že ho už nikdy neuvidí, bolo to vtedy keď ho jeden šialenec pochoval pod zem. Ten istý kabát mal na sebe, keď hľadali protilátku na vírus, ktorým sa nakazili. Vtedy tiež Ben skoro zomrel, no našťastie sa k nemu Semir dostal včas na to aby ho opäť oživil. A ten istý kabát mal na sebe, keď ho zostrelili z priehrady do vody. On zachraňoval dievča a Ben bol postrelený, vtedy mu povedal niekto, že je jeho partner mŕtvy, no nebola to pravda. Presne ten kabát mal keď ho v podzemnom parkovisku zastrelil jeden chlapík, no našťastie mal Ben vo vrecku kabáta mobil, ktorý to schytal namiesto neho. Unikol smrti len o vlások a Semir si to uvedomoval veľmi dobre. Vlastne... vlastne ten kabát mal na sebe vždy, keď skoro umrel, ibaže zakaždým nejakým zázrakom prežil. To znamená, že musí prežiť, aj teraz. Žiadna iná možnosť nie je, jednoducho musí žiť, lebo ten kabát má zázračnú moc ochrániť ho.
Semir len pevnejšie zovrel kabát v rukách a ďalej nečinne čakal. To je na tom to najťažšie, čakať a nič nemožno spraviť. Toto proste nebolo pre neho, on musí byť v akcii, kde sa môže spoľahnúť sám na seba. Kde môže spraviť maximum pre to aby zachránil parťákov život, zatiaľ čo tu sa mohol len spoliehať na cudzích ľudí. Ľudí, ktorí síce spravia všetko preto aby zachránili pacienta. Ale pre nich je to len pacient, nik viac. Jeden človek zomrie, však nič sa nedeje, o pár minút sa narodí nejaké bábätko, ktoré ho nahradí. Pre lekárov je to tak, ale pre Semira ani zďaleka nie. Preňho je takmer všetko.
Zobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
crazykamiisek


Založen: 29. 08. 2012
Příspěvky: 0
Bydliště: Hradec Králové
Odpovědět s citátem
Daląí pokrá?ování pls, chci v?d?t jak to skon?í....jinak bezva povídka, fakt se ti povedla Laughing
Zobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávu
Strach o brata
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Časy uváděny v GMT + 1 hodina  
Strana 1 z 1  

  
  
 odeslat nové téma  Odpovědět na téma